Vďaka učiteľke informatiky zistila študentka Karolína Grancová (18), že IT nie je iba „kódenie“. A potom aj cez aktivity AJ ty v IT objavila nekonečné možnosti, aké dnes svet IT poskytuje. Verí, že základné zručnosti využije v každodennom živote, ale možno aj v budúcej kariére.
Pamätáte si, kedy ste sa začali zaujímať o svet IT?
O túto oblasť som sa začala viac zaujímať na gymnáziu iba vďaka pani učiteľke Alexandre Bátoryovej, ktorá mi ukázala prostredníctvom rôznych akcií a workshopov, že IT nie je iba „kódenie“, ale má perspektívu naozaj v mnohých oblastiach. Keby som nedostala možnosť zúčastniť sa týchto podujatí, asi by ma pani učiteľka darmo prehovárala, aká môže byť informatika zaujímavá a mnohotvárna.
Ako vnímate potrebu IT zručností do budúcna u každého jednotlivca?
Myslím si, že kvôli neustále pribúdajúcej digitalizácii je pre každého človeka už nevyhnutným základom mať aspoň minimálne IT zručnosti, pretože takmer všade sa stretneme s prácou na počítači a je aj veľké plus byť zbehlý v tejto oblasti. Či už tieto zručnosti potrebujeme v práci, doma alebo v každodenných situáciách.
Čo vám dala Akadémia programovania?
Akadémia programovania je myslím jediná aktivita, o ktorej viem, že pomáha dievčatám prekonať predsudky týkajúce sa programovania. Iba vďaka nej sa dostaneme na miesta, na ktoré by sme sa nikdy nedostali a umožňuje nám vyskúšať si, čo skutočne práca v IT obnáša. Vždy ma milo prekvapí, s akou ochotou s nami spolupracujú a s akou trpezlivosťou sa nám venujú.
Ako by ste opísali hodiny Akadémie programovania? Boli ťažké?
Nemyslím si, že by boli vyslovene náročné, ale v každom prípade to bola takmer vždy výzva, pretože sme mali určitý čas na vytvorenie nejakého projektu. Nie vždy to išlo, ako by malo, no, našťastie, zakaždým nám niekto pomohol, takže k výsledku sme sa dopracovali. Po viacerých absolvovaných hodinách nám boli programy už väčšinou známe a my sme sa len zdokonaľovali v ich používaní. Najlepšie bolo, že po naprogramovaní sme museli ešte previesť kód do praxe, čiže ak sme programovali LED diódy do blikajúceho svetra, tak sme museli vymyslieť samy aj spôsob, ako ich tam všiť alebo sme museli vytvoriť robota, do ktorého sme potom LED diódy vkladali. Každá sme si našla niečo, čo nás bavilo – niektorá možno mala radšej tú kreatívnu stránku projektu, inú viac bavilo „kódiť“ na počítači.
Kedy ste sa prvýkrát stretli s micro:bitom? Ako sa vám s ním pracovalo?
Bolo to na „svetielkujúcom workshope“, kde sme mali pomocou micro:bitu naprogramovať LED diódy a potom ich nejako zapracovať do oblečenia. Vtedy to vyzeralo priam odstrašujúco, no na konci workshopu som už poznala každú jednu súčiastku aj jej použitie, a to ma veľmi oslovilo. Nikdy predtým by som nebola povedala, že dokážem niečo také sama vyrobiť. Neskôr sme mali na ďalšom workshope vytvoriť nejakého robota, ktorý bude svietiť alebo prípadne aj vydávať nejaký zvuk. S mojím tímom som vytvorila hru. Vlastne, všetky staršie baby sme si zvolili vytvorenie hry, tie mladšie vytvárali niečo iné, napríklad klavír s robotom, ktorý na ňom akože hral alebo spievajúcu krabicu, dom budúcnosti a mnoho ďalších projektov.
Bola pre vás práca s micro:bitom ťažká?
Pre mňa bola asi najnáročnejšia časť, keď sme mali naprogramovať micro:bit, keďže mňa skôr zaujímala dizajnová stránka projektu. No nič nebolo vyslovene ťažké. Najhoršie, čo sa nám mohlo stať bolo to, že keď sme mali už dlhý kód, zrazu prestal fungovať. Vtedy sme museli prísť na to, kde nastala chyba a opraviť ju. Chyba pritom mohla byť v maličkosti, ako napríklad jedno písmeno alebo číslo, a už to celé pokazilo náš kód.
S AJ ty v IT ste sa zúčastnili aj Girl’s Day. V čom vidíte význam takejto akcie?
Girl’s day som sa zúčastnila už trikrát. Je to akcia, vďaka ktorej sa môžeme prejsť v prostredí, v ktorom by sme raz mohli pracovať. Ľudia v IT firmách nám vždy poukazujú rôzne miestnosti, alebo sme sa mohli zúčastniť na skutočných online poradách, vyskúšať si najnovšie technológie, ktoré používajú pri práci… Všetci boli príjemní a ochotní poradiť nám, odpovedali na naše otázky. Niektoré firmy ponúkajú aj nejaké to programovanie, čiže môžeme si vyskúšať ľahký program v ich firme alebo sme veľakrát mohli počuť, ako vnímajú prácu v IT oblasti ženy, ktoré tam pracujú, čiže sme dostali informácie z prvej ruky. Na záver sme väčšinou dostali aj nejaký malý darček a počas celého programu nám vždy ponúkli jedlo aj pitie, čiže nikdy sa mi nestalo, že by som tam hladovala.
Myslíte si, že sa vám projekty ako Akadémia programovania či Girl’s Day a skúsenosti z nich zídu aj do budúcnosti?
Ešte nie som na sto percent rozhodnutá o svojej budúcnosti, čo by som rada študovala, alebo kde by som chcela pracovať, no vďaka týmto projektom je v mojom top výbere aj možnosť štúdia informatiky. Čiže určite mi tieto akcie pomohli a pomôžu pri rozhodovaní sa pre semináre aj samotnú vysokú školu. Perfektné je, že IT sa naozaj dajú aplikovať skoro v každom obore, takže keby som sa zaujímala napríklad aj o štúdium medicíny, viem, že tieto dva smery sa dajú skombinovať a nemusím sa ani jedného úplne vzdať. Ďalšou výhodou je, že po workshopoch dostaneme certifikát, že sme ich absolvovali, čo si môžeme neskôr uviesť v životopise. Myslím, že takto ukážeme, že sa naozaj rady vzdelávame, posúvame ďalej a že máme základné IT zručnosti. Aj keby som sa v budúcnosti profesionálne nevenovala IT, tak by som aj naďalej rada pomáhala s projektmi AjTyvIT.
Čo by ste odkázali tým, ktorí majú názor, že IT je len pre mužov?
Kto má ešte stále takýto názor, sa určite nikdy nezúčastnil na nijakej z týchto akcií, pretože už po prvom workshope by podľa mňa zistil, že sa veľmi mýli. A keď som mala možnosť navštíviť IT firmu, bola som milo prekvapená, že tam nie je až taký malý počet žien, čiže našla by som si tam aj ženský kolektív, a muži sú všetci úplne normálni, len málo ich tam bolo takých typicky vyzerajúcich IT-čkarov. Všetci ľudia naokolo boli nesmierne ochotní poradiť s hocičím, tak aj keby ste niečomu hocikedy nerozumeli, radi by vám pomohli a všetko vysvetlili. A ešte raz dodávam, že to skutočne nie je celé len o sedení pred obrazovkou s rukami na klávesnici.
Autor: Monika Bothová
