Kategória: Rozhovory

Ing. Richard Balogh, PhD. pôsobí v Ústave automobilovej mechatroniky Fakulty elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave. Je zakladateľom občianskeho združenia Robotika.SK, hlavným organizátorom súťaže mobilných robotov Istrobot, spoluzakladateľom konferencie Robotics in Education a hlavným lektorom nášho projektu Akadémia programovania.

V Akadémii programovania učíte pedagógov a skupiny dievčat programovať pomocou zariadenia s názvom micro:bit. O čo ide a čím vás zaujal?

V 80. rokoch, keď ešte nebolo bežné, že v každej domácnosti bol počítač, sa vo Veľkej Británii vyrobili malé domáce počítače BBC Micro, ktoré sa v rámci  projektu Computer Literacy (počítačovej gramotnosti) dostali až na 80 % škôl. Na tom vyrástla prvá generácia počítačových odborníkov, ktorým najviac pomohlo to, že sa k programovaniu dostali veľmi skoro. O niekoľko rokov si v Británii povedali, že to skúsia zopakovať, a vymysleli micro:bit, ktorý dostalo každé 7-ročné dieťa. Je to maličké zariadenie, ktoré sa vám zmestí do dlane, a ktoré môže svietiť, blikať, vykresľovať obrazce podľa toho, ako sa naprogramuje. V školách sa potom robili kurzy, aby žiaci videli, čo všetko sa s tým dá robiť, pričom sa programuje v jednoduchom grafickom programovacom jazyku. No a my v Akadémii programovania sme si povedali, že to s micro:bitom skúsime tiež, pretože sa na ňom dá učiť programovať zábavnou a jednoduchou formou.

Takže sa s ním môžu učiť programovať už žiaci na základnej škole?

Micro:bit ponúka široké možnosti využitia. Ja ho používam aj na fakulte elektrotechniky, s tým, že sa programuje vo vyšších programovacích jazykoch, pričom študenti ani nemusia vedieť, že je to „hračka pre deti“. Na základnej škole vieme použiť grafický programovací jazyk a kódujeme pomocou blokov, ktoré vyzerajú ako puzzle, a to zvládnu aj 10-ročné deti. To je podľa mňa zmysluplný vek, keď deti môžu skúšať takéto programovanie, pretože už aj v škole majú informatiku ako predmet.

Informatika však najmä dievčatá od programovania neraz skôr odradí, akoby ich mala k nemu pritiahnuť. Čím to je?

Tých dôvodov je viac, ale jedným z nich môže byť aj to, že informatika a programovanie boli kedysi úplne iné, než dnes. V minulosti bolo programovanie fyzické. Počítače boli obrovské, program sa robil tak, že sa prepojovali kábliky, alebo pomocou nejakých prepínačov, neskôr boli dierne štítky. Tie veci ste vedeli chytiť do ruky. Dnes sa z programovania stalo niečo abstraktné, na hodinách sa začína definíciou, čo je to programovací jazyk, a keď nemáte silné abstraktné myslenie, je to pre vás španielska dedina. Je to podobné ako pri matematike. Kedysi dávno bola matematika fyzická a reálna. Ľudia počítali reálne veci, merali plochu poľa, vedeli si to predstaviť. Ale postupne sa výpočty stávali čoraz abstraktnejšími a preto si niektorí myslia, že matematika je ťažká, vytvoria si blok, ktorý trvá celý život. Preto sa dnes v matematike hľadajú metódy, aby to bolo opäť ľahšie. Napríklad známa je Hejného metóda, pri ktorej deti začínajú najskôr s praktickým počítaním niečoho, čo si vedia predstaviť, až potom prechádzajú na abstraktné definície. No a micro:bit je podobný pokus len v informatike.

Čiže micro:bit by mohol dievčatá zbaviť obáv z programovania?

Výhodou micro:bitu je to, že je veľmi fyzický. Môžete ho držať v ruke, môžete tam niečo stláčať, môžete ním triasť, je interaktívny, svieti, bliká… Okrem toho si vďaka nemu viete predstaviť, že počítač nie je len zariadenie s klávesnicou, ale je to aj súčiastka, ktorá je dnes zabudovaná v práčke, chladničke či v aute. Micro:bit tiež môžeme do niečoho zabudovať ako súčiastku. Napríklad niektoré dievčatá si na displeji nakódovali smajlíka a potom si urobili robota zo škatule, do ktorého zabudovali micro:bit a displej bol jeho tvárou. Alebo jedna dievčina urobila robota, ktorý imitoval hru na klavíri. Toto je jedna obrovská časť informatiky, v rámci ktorej inžinieri vyvíjajú drobné zariadenia, ktoré sú súčasťou niečoho väčšieho. Spoločnosť bude takýchto ľudí potrebovať stále viac. No keď deti už v škole získajú odpor k informatike, pretože si povedia, že jej nerozumejú, tak ich stratíme navždy.  

Môže sa podľa vás naučiť programovať aj ten, kto k informačným technológiám nemá vzťah, ale uvedomuje si, že sa mu to v budúcnosti zíde napríklad v kariére? Je to niečo podobné, ako keď sa učím po anglicky, hoci nemám nadanie na jazyky, ale chcem cestovať a preto si poviem, že to nejako musím zvládnuť?

Podľa mňa áno, aj keď príklad s angličtinou nie je veľmi dobrý. Keď totiž neviem aspoň trochu po anglicky, tak sa nedohovorím. Ale keď neviem programovať, to neznamená, že nemôžem robiť v informačných technológiách. Vo svete IT je veľa profesií, kde nemusíte vedieť vyslovene programovať, ale je dobré rozumieť tomu, ako to funguje. Patrí k nim napríklad tester, ktorého úlohou je otestovať, či všetko funguje tak, ako treba. Na to nemusíte vedieť programovať, len musíte vedieť prečítať návod a vyskúšať všetky funkcie. Podľa mňa cieľom informatiky v školách nemá byť to, že všetci budú vedieť programovať, ale mali by rozumieť, ako to funguje a čo sa v počítači deje. Keď som učil nezamestnaných v rekvalifikačných kurzoch, pre mnohých bol počítač ako magická skrinka. Tento magický prístup však nie je dobrý, pretože sa nedá rozvíjať a zlyhá v okamihu, keď sa niečo vymkne zo zabehaných koľají.

Zvládne Akadémiu programovania naozaj každá študentka? Môžu sa smelo prihlásiť aj tie, ktoré sa bežne na hodinách programovania veľmi neprejavujú, lebo sa boja, že keď niečo nebudú vedieť, budú sa im ostatní smiať, či nebodaj bude učiteľ na ne kričať?  

Aj Ty v IT sa zameriava na dievčatá práve preto, aby nemali takéto obavy. Sám som mal na vysokej škole skupinu študentov, v ktorej  boli len tri dievčatá a len tak potichu mi raz jedna povedala – toto sa hanbím spýtať, lebo sa mi budú smiať… Vtedy som nahlas povedal, že tu žiadna otázka nie je hlúpa a ten, kto vyrušuje kladením rozličných otázok, je oveľa lepším študentom ako ten, čo celý semester „vzorne“ sedí, hľadí do monitoru a nespýta sa vôbec nič.

V Akadémii programovania sa venujeme najmä učiteľom, ktorí majú chuť ďalej viesť dievčatá v škole napríklad v rámci krúžkov IT. My im ukážeme, čo všetko sa dá robiť s micro:bitom a ony si vymýšľajú rôzne projekty. Takto sme pracovali aj so skupinou dievčat z Gymnázia L. Sáru v Bratislave, ktoré si potom napríklad naprogramovali vlastné  hry.

Čo hovoríte na predsudky typu, že dievčatá sa nehodia do sveta IT či dokonca, že nemajú „bunky“ na programovanie?

Mne sa takéto delenie podľa pohlaví nepáči. Ak sú tam bariéry, tak určite nie technologické. Skôr je to možno o tom, že keď sú v skupine samí chlapi, správajú sa trocha hrubšie a žena sa potom môže medzi nimi cítiť zle. Ale samotná technológia je neutrálna.

Predsa však nie je rozdiel ani v tom, ako pracujú chalani a dievčatá s micro:bitom? Že napríklad chalani začnú premýšľať, ako to blikanie a svetielka využiť na motorku, kým dievčatá v tom vidia súčasť šperku na šaty?

Možno áno, ale mám študentku, ktorá jazdí na motorke a viem si predstaviť, že by micro:bit využila práve tak, ako chalani. Vždy je to o tom, čo si v sebe nesieme a čo zo seba vložíme do toho projektu. Keď  sa chlapec celý život hral s Legom, je pravdepodobné, že postaví nejaké stroje a bude sa ich snažiť rozpohybovať. Keď sa dievča zase hrávalo s Barbinami, možno pomocou micro:bitu vymyslí televízor pre bábiky. Je to o našom nastavení z minulosti. My im však môžeme ukázať aj stovky ďalších možností a rozšíriť im obzory.

V školách sa dá micro:bit využiť nielen na hodinách informatiky, ale napríklad aj v rámci prírodovedy či fyziky. Moja dcéra nedávno musela v škole robiť meteorologickú tabuľku, pričom každý deň si do nej zapisovala teplotu ovzdušia, či prší, alebo svieti slnko a pod. Presne na toto by sme vedeli využiť aj micro:bit. Naprogramovali by sme ho, aby pomocou svojho snímača teploty a svetla spravil potrebné merania a môže to robiť pokojne aj každú minútu, nielen raz za deň. Na konci by sme z nameraných údajov vedeli spraviť grafy a sledovať ich priebeh počas viacerých dní.

Aj ty v IT prostredníctvom rôznych svojich programov podporuje a motivuje dievčatá k štúdiu informatiky a následnému zamestnaniu v danom odbore. Prečo ste sa rozhodli s nimi spolupracovať?  

Mne sa na ich činnosti veľmi páči najmä to, že dávajú dievčatám možnosť niečo si vyskúšať. Nie je to o tom, že keď absolvujú kurz, dostanú certifikát a budú odborníčkami na micro:bit, ale o tom, že si vyskúšajú, ako sa s ním pracuje a či niečo také chcú robiť. A to dnes chýba všetkých stredoškolákom. Keď si zoberiete dnešné pracovné ponuky, tak čo si pod nimi majú predstaviť? Napríklad data analytik, junior softvér developer alebo operátor výroby… ako mám v pätnástich vedieť, čo to, preboha, je? Keď študentov vezmete do firmy alebo ich zoznámite s ľuďmi, ktorí pracujú na daných pozíciách, môžu si urobiť celkom konkrétny obraz, čo sa za tým skrýva. A to je dôležité. Aj keď povedia, že toto ma nebaví a v budúcnosti to robiť nechcem, aj tak je to pre nich fajn.  A takúto možnosť by určite privítali nielen dievčatá…

Čo keď niekto, naopak, zistí, že programovanie ho baví, micro:bit už ovláda, a čo ďalej?

Závisí už len od neho, čomu sa chce v budúcnosti venovať. Môže vytvárať aplikácie pre mobily a počítače, venovať sa sieťovým technológiám, zameria sa na softvér, alebo na hardvér a možno vytvorí podobné zariadenie ako je micro:bit. V súčasnosti je populárny malý počítač Raspberry Pi s operačným systémom Android, a viete s ním robiť naozaj čokoľvek. Napríklad som videl, ako tento maličký počítač pripevnili na autíčko na diaľkové ovládanie, k tomu dali malú kameru a vytvorili softvér, ktorý v jej obraze dokáže rozpoznať dopravné značky. Čiže vznikol akoby model inteligentných áut budúcnosti. Alebo ho dopravili na vesmírnu stanicu ISS a študenti si mohli priamo na ňom robiť vesmírne experimenty. Skrátka, dá sa s tým perfektne zabaviť a všeličo sa naučiť.

Väčšina ľudí má z IT strach, kým vy o nich hovoríte ako o hračkách.

Dnes sa často hovorí, že s IT zručnosťami sa perfektne uplatníte a budete mať vysoký plat, ale podľa mňa je veľmi dôležité aj to, že je to nesmierne zaujímavé. A v ďalších rokoch nás IT budú nesmierne ovplyvňovať, preto je super zistiť, ako to celé funguje. Škola by mala dať študentom základ, posilniť ich zvedavosť, aby neskôr mohli už sami niečo vymyslieť, vyrobiť a predávať to do celého sveta.  

Máme na Slovensku ľudí, ktorým sa to úspešne darí?

Máme veľa takých firiem. Napríklad v Prešove po zániku výskumného ústavu priemyselnej robotiky vznikla firma, vyrábajúca unikátne prevodovky. Je ich jediným výrobcom v celej Európe a úspešne konkuruje aj tým japonským. Je to súčiastka do robotov, ktorá má ozubené kolieska s fantastickými vlastnosťami.  Alebo v inej slovenskej firme vymysleli a vyrobili najpresnejšiu 3D kameru na svete. Dokonca sa im podarilo vyrobiť unikátny čip, v ktorom je celé zariadenie integrované. Dá sa využiť ako skener, ktorý napríklad zosníma do posledného detailu nejaký vzácny umelecký predmet a z tohto modelu potom vytvoríme presnú kópiu, ktorá sa vystaví, a originál možno uchovať alebo skúmať. Okrem toho tá istá kamera dokáže rozpoznať v krabici s nahádzanými súčiastkami tú správnu, takže robot ju z nej potom dokáže vybrať a nemusíme mu ju špeciálne podávať.  Alebo dvaja moji bývalí študenti sú nadšení leteckí modelári a vyrobili malú škatuľku – výškomer, ktorá registruje atmosférický tlak, teplotu a vlhkosť. Dávajú ju do lietadielok a vedia z nej odčítať, ako vysoko model vyletel a aká bola jeho trajektória, čo sa využíva najmä pri leteckých súťažiach. Dnes to predávajú do celého sveta.

V súčasnosti prevláda názor, že deti by sa s IT mali zoznamovať čo najskôr, aby svet počítačových dát, programov a mobilných aplikácií pre ne nebol strašiakom. Výsledok je, že  už škôlkari sa hrávajú s mobilom či tabletom a rodičia sú spokojní, pretože veria, že keď dieťa hrá počítačové hry a ovláda tlačidlá na mobile, raz z neho možno bude zanietený programátor. Súhlasíte?

Pravda je úplne inde. Keď chce človek niečo dokázať v informačných technológiách, potrebuje úplne iné schopnosti, ako mať palec vytrénovaný na scrollovanie obrazovky. Mal by byť predovšetkým zvedavý a musí vedieť vymýšľať. Keď dieťaťu dáte priskoro tablet, tak  jeho tvorivosť a fantáziu udusíte hneď na začiatku. Ale keď ten tablet rozoberie a pozrie sa, čo je vnútri, jeho zvedavosť sa posilní. V Amerike sa robil výskum a podľa jeho výsledkov problém je, že dnešné veci sa nedajú rozoberať. Pretože keď aj rozoberiete mobil, tak vo vnútri vlastne nič nevidno. No keď rozoberiete klasický budík, môžete hodiny skúmať, čo je s čím prepojené a ako to funguje. A to je základ – vzbudiť v deckách zvedavosť, ako veci fungujú a naučiť ich, že technológie vieme ovládať, preto nemusia byť strašiakom.  

Odporúčané čláky